Co vás inspirovalo k tomu, abyste se rozhodla přenést na jeviště právě romskou lidovou pohádku?

Dana: To je jednoduché - chcela som počuť Michala hrať na cimbál. Tak som premýšľala nad tým, ako ho dostať na divadelné javisko. A potom som si spomenula na svoj starší nápad tzv. “zo šuflíka”, v rámci ktorého mám v pláne divadelne spracovať rómske rozprávky. Sú úžasne originálne, vtipné, hoci majú klasicky vybudovaný príbeh vedia stále prekvapiť a majoritná spoločnosť o tomto žánre väčšinou vôbec netuší. Jedného dňa to zapadlo všetko do seba a nápad rómskej ľudovej rozprávky s cimbálovou muzikou už som z hlavy nedostala. Som nesmierne vďačná, že tento koncept nadchol aj Romana Vencla a vedenie MDOL. 

Michal: Já osobně považuji za skvělý nápad režisérky Dany Račkové něco takového realizovat. Její talent a cit pro umění mi je blízký. Teď být hlavně pilný a trpělivý a celé to dotáhnout. 

Romská kultura je plná hudby a příběhů – jak jste do inscenace zapojili romskou cimbálovou muziku? Jaká byla spolupráce s hudebníky?

Dana: Fenoménom rómskej cimbálovky sa zaoberám už dlhšiu dobu, s Michalom v máji vydávame knihu “V rytmu cimbálu”, kde na svoje názory na tento úžasný fenomén i na neskývanú fascináciu nahliadam z niekoľkých strán. Takže mi bolo jasné, že divadelná inscenácia vychádzajúca z rómskej rozprávky musí byť plná cimbálovej hudby. Hľadala som preto rozprávku, ktorá je na hudbe postavená už vo svojom pôvodnom príbehu. A nenašla som nič lepšie než tú O princezně, která tancovala s čerty. Je to príbeh aristokratky, teda Nerómky, ktorej hudba učarovala natoľko, že uteká po nociach hoci i do pekla, len aby si mohla zatancovať tie svoje čardáše. Kvôli svojej vášni k hudbe a radosti z tanca je ochotná položiť i svoj život. Takže voľba rozprávky bola jasná…

Následne sme spolu s autorkou scenára a textov piesní Klárou Hanušovou našli obrazy, ktoré budú založené na hudbe a tanci / pohybe. Vytvorili sme pocity, ktoré z nich chceme dostať a spolu s Michalom sme scenár dokončili. Ani nie som schopná povedať, či bola skôr hudba alebo text. 

K dispozícii sme dostali 5 hercov, ktorí sú zároveň hudobníkmi v predstavení. Takže si ich vzal na mušku Michal a pokúsil sa z nich vytvoriť trochu inú, rozprávkovú cimbálovku. Ako mu to išlo, nechám na jeho komentári…

Michal: Pro mě osobně to je velmi zajímavá nová zkušenost. Snažil jsem se najít cestu přes velký výběr hudebních nástrojů, které herci ovládají, jejich nadání se okamžitě transponovat z herce do hudebníka až po jejich píli a odhodlání. Podle mě je to hodně náročné ovšem tým herců je opravdu talentovaný. 

Bylo už zmíněno, že pohádka obsahuje humor. Jakou roli hraje při vyprávění příběhu?

Dana: Absolútne zásadnú. Rómsku kultúru vnímam ako veľmi šťavnatú, plnú emócií a často nesmierne radostú. Zo spolupráce s Rómami som sa naučila, že sa neradi s vecami trápia, trýznia. Musí byť pohoda, sranda, radosť zo života, i keď ide o vážne veci. Inak projekt nedáva zmysel. Takže moja úplne prvá režijná požiadavka smerom k hercom bola “musí nás to celú dobu všetkých baviť, hľadajte do poslednej chvíle príležitosti k zábave, robte koniny, poďme sa smiať”. Skúšky prebiehajú veľmi zábavne, už som párkrát plakala od smiechu a myslím, že nie len ja. Pevne verím, že sa to na výslednom predstavení odrazí a diváci strávia s nami predovšetkým plnohodnotne radostný čas.

Pohádka je určena především dětem, ale zaujme i rodiče. Co podle vás osloví dospělé diváky?

Dana: Určite hudba, tá v prvom rade. Ale ja si všeobecne myslím, že dospelí majú radi rozprávky. Ide však o to, či zobrazujú pre nich nejaký relevantný príbeh a či sú esteticky dostatočne hodnotné. Deti sú tvárne, dokážu “odpustiť” všeličo, ale dospelého diváka neoklamete príbehom o molitanovej dážďovke (nič proti molitanu alebo zvieracím hrdinom!). Vyžaduje poctivú divadelnú prácu, nápad, novú tému, humor. A to som presvedčená, že v rámci nášho predstavenia všetko nájdu.

Michal: Každý si najde to své a já osobně doufám, že diváky osloví vlastně všechno. Od režie až po hudbu, ale je zde mnoho dalšího - výkony herců, kostýmy, scéna, texty atd. 

Foto: Tomáš Belloň